Môj príbeh
a
ako vzniklo interaktívne tričko
Toto som ja
K deťom som mala blízko už od detstva. Študovala som pedagogiku, praxovala v detskom klube, pracovala ako au-pair a učiteľka v materskej škole. Mojou vášňou je šitie. Som mama dvoch krásnych detí Amálky a Adamka. Od malička s nimi trávim veľa času, užila som si pri oboch plnú materskú i rodičovskú dovolenku, kontaktné rodičovstvo.
Naše deti sú dnes už staršie, no keď bol najmä Adamko malý, jeho detstvo prebiehalo trošku inak. Amálka bola kľudnejšia, on ako druhorodený akčnejší, hlučnejší, uplakanejší.
Aj napriek tomu sme však nemali obavu vziať ho s nami do kaviarne s kamarátkami, do reštaurácie na obed, aby sme sa odreagovali od všedných starostí a dočerpali energiu. Nebáli sme sa, že bude behať kade-tade a my za ním a zo stretnutia budem mať tak akurát ďalší stres. Vedeli sme, že nebude utekať, sedieť pri nás a dobrovoľne sa hrať.
Nevadilo nám vziať ho s nami na nákup, alebo na úrad, ak bolo treba niečo vybaviť. Nevyvádzal a nevykrikoval, keď mal dlhšie sedieť v nákupnom vozíku alebo medzi ľuďmi niekde na chodbe v úrade.
A keď sme potrebovali odpočinok po ťažkom dni, jednoducho sme si ľahli na koberec alebo na pohovku, vyložili nohy a oddychovali. Deti boli pri nás, hrali sa a nemrnčali, že chcú robiť niečo iné alebo niekde ísť. Oddychovali sme s vedomím, že naše deti sú v poriadku, bezpečí a všetky ich potreby sú naplnené.
Nedarilo sa nám dobiť baterky
Milujem svoje deti najviac na svete. Nie vždy to však je s nimi jednoduché a zábavné. To vedia snáď všetci rodičia. Aj my sme zažili dni, kedy sme nevládali a potrebovali dobiť baterky, ale nejako sa nám to nedarilo.
S Amálkou to bolo jednoduchšie. Bola typ dieťatka, s ktorým sme mohli ísť väčšinou kamkoľvek a vždy sa prispôsobila situácii. Ak bolo treba, zaspala pri mne v nosiči, vždy pekne papala a veľa vecí si nechala vysvetliť a aj pochopila.
O to ťažšie sme to mali s Adamkom. Bol presný opak. Bol ten typ dieťatka, ktoré keď vidíte ako plače v nákupnom vozíku, hodí sa o zem, keď sa mu niečo nepáči, kričí tak, že okoloidúci si myslia že svoje dieťa týram a pomaly nevolajú sociálku.
Bol typ dieťatka, na ktoré som sa aj ja vždy pozerala ako na nevychované a na jeho rodičov ako totálne neschopných, ktorí by ani dieťa mať nemali. Dnes už nesúdim.
Nerozumela som tomu, ako môžu byť dve deti, vychovávané rovnako a v jednej rodine, tak neskutočne rozdielne.
Unavení rodičia
Keď sme išli do kaviarne, bola som vystresovaná, vedela som, že si kávu nevypijeme v pokoji. Adamko hneď odbiehal od stola. V reštaurácii to vyzeralo podobne. Všetci sedeli pri stole, bavili sa. Staršie deti ešte celkom vydržali, no Adamko sa zase vydal na útek a ja alebo manžel sme museli za ním. Udržať ho na jednom mieste
bola nadľudská úloha. A ak ide jedno dieťa, ostatné sa pridajú.
Inokedy som konečne po náročnom dni klesla zmorená na gauč (alebo manžel po práci) v nádeji dobitia pár % mojej batérie a ozvalo sa: „Mami, budeš sa so mnou hrať s autom?“ Hneď som mala v ruke nákladné autíčko s kockou lega a malá ručička ma ťahala na koberec premiestňovať autíčka zľava doprava.
Presne si pamätám, kedy nastal zlom. Bolo leto a čakalo ma stretnutie-piknik so sestrou a kamarátkami. Sme 4 dievčatá a kamarátime sa hádam od škôlky. V dospelosti sa naše cesty rozišli rôznymi smermi, aj mimo Slovenska. Snažíme sa stretnúť aspoň raz do roka. 4 kamarátky z detských čias, dnes už 4 mamy + 7 detí. 5 detí bolo predškolského veku, 1 malé nechodiace batoľa a Adamko, ktorý mal 1,5 roka.
Z tohto stretnutia som nemala absolútne nič. Nevedela som, kto má aké novinky, ako sa majú, ako si žijú.
Vyzeralo to takto: 3 maminy sedeli na piknikových dekách, rozprávali sa, preberali ŽIVOT. Jedna mala pri sebe batoľa. 5 starších detí sa hralo spolu, naháňali sa, behali, maminy na nich sem tam hodili očkom. Adamko za deťmi nestačil. 4. mama – JA – som behala s ním za tlupou väčších detí a snažila sa ho zabaviť.
Hádam ani nemusím písať, aká vyšťavená som prišla domov. Navyše som bola nahnevaná, frustrovaná, že mi nebola dopriata chvíľka „kontaktu iného druhu“, teda oddychu mimo detského sveta. Viem, že deti sú zvedavé a radi skúmajú nové veci.
A nie je veľmi prirodzené držať ich na mieste a nedovoliť im objavovať. Ale predsa aj dospelí potrebujú oddych a trošku vypnúť, no je to ťažké ak im to deti nedovolia.
A dosť!
Vedela som, že to musím zmeniť a ukradnúť si pre seba tú prepotrebnú chvíľočku na doplnenie energie, na vypitie kávy, na stretnutie s kamarátkou, na poležanie s vyloženými nohami. Musela som to spraviť tak, aby tá chvíľka bola moja, ale zároveň aj Adamkova. Aby vedel, že mama je tu stále pre neho, že sa budem a chcem s ním hrať, ale aby mi pri tom doprial aj oddych. Aby jeho potreba bola v súlade s tou mojou.
Vtedy som si spomenula, čo Amálka najradšej robila v takýchto situáciách, keď bola maličká. A Adamko to robieval v podstate tiež. Potrebovali kontakt, potrebovali mi sedieť na kolenách, hrať sa mi s vlasmi, rozopínať zips na mikine, viazať a ťahať šnúrku z tatovej kapucne, alebo mu rozopínali a zapínali sponu na trakoch od montérok…. Sedeli, bavili sa, skúmali, neutekali, hrali sa.
Takto sme boli spokojní. Deti objavovali, neuveriteľne ich to pohltilo, až prestali vnímať okolie. Zdokonaľovali si motoriku, boli v bezpečí pri mame alebo tatovi. My sme si pokojne vypili poobednú kávu, porozprávali sa, urobili plán
na výlet, alebo si poležali na gauči s vyloženými nohami.
Dostali sme tú vytúženú chvíľku na oddych, na vypnutie, na načerpanie nových síl. Bolo to s vedomím, že deti sú v bezpečí a nič im nechýba. Boli pri nás dobrovoľne a nemuseli sme za nimi behať, či sú v poriadku.
Ich potreba na skúmanie a hranie bola pri tom naplnená.
Tu niekde to začalo.
Pomyslela som si, že by bolo fajn mať to všetko na jednom tričku, práve ako prvú pomoc pre nutné prípady oddychu. Niekto určite už vyrobil také tričko, dostatočne atraktívne, s cvokmi šnúrkami, pískatkami. Také, aby deti upútalo a na chvíľku dobrovoľne pripútalo k dospelákovi. To by vyriešilo naše večné behanie za deťmi.
Hľadala som, no nebolo ho. NIKDE… Slovenské, české, zahraničné stránky, obrázky, popisy… Skúšala som zadať do vyhľadávača všeličo, no nikde som nič nenašla.
Internet bol plný tichých kníh, interaktívnych podložiek a pod. Áno, to sme poznali, mali doma, ale nosiť to všade so sebou zaberalo veľa miesta. A takú knižku dieťatko raz dva vezme a odcupká s ňou opäť preč.
Navyše sa nápady nedali aplikovať na tričko, pretože výrobky boli z filcu a ten sa nedá prať. Je pevnejší, tvarovateľnejší ako bavlnená látka, z ktorej sa zase ľahšie šije a dá sa vyčistiť.
Preto som začala tvoriť sama. Skúseností mám dostatok, šitie je mojím koníčkom a sama šijem už od svojich 10. rokov. Šiť ma naučila moja mamina a neskôr som sa učila sama metódou pokus – omyl a pomocou návodov v časopisoch, alebo fotopostupov. Získala som množstvo informácií o látkach, vzoroch, farbách.
Je to môj malý svet, do ktorého sa ponorím a strácam pojem o čase. Teší ma keď vzniká niečo nové, pekné.
Niekoľko týždňov som zbierala na tričko inšpirácie, až som s Amálkinou pomocou nakreslila postavičku, ktorá spájala všetky tieto veci dokopy. No nastal problém s komponentmi, s technickým prevedením, s materiálom. Všetko som postupne týždne
hľadala a dolaďovala.
Radcami a motorom mi boli tí najkompetentnejší – naše deti. A výsledok?
Tadááá. Vytvorila som Interaktívne Tiché Tričko
Je vhodné pre deti a nositeľné dospelými.
Tričko, na ktorom sú jednotlivé prvky zoskupené tak, aby rozvíjali zrak, hmat, sluch a jemnú motoriku a podporovali detskú fantáziu.
Deti sa s ním hrajú úplne inštinktívne a prirodzene, v bezpečí našej blízkosti, zatiaľ čo my oddychujeme, pijeme kávu, alebo jednoducho čakáme na vybavenie niekde na úrade, či nakupujeme.
Z vlastnej skúsenosti viem, že takáto hra deti ukľudní. Je vhodná aj pri cestovaní, kedy má dieťatko obmedzenú možnosť pohybu, či už v dopravnom prostriedku, alebo počas prestávok na dlhšej ceste. Zároveň nenásilným a prirodzeným spôsobom posilňujete s dieťatkom vaše puto.
Tričká sú vhodné pre mamičky, tatkov, starých rodičov , tetušky, atď. Vznikli ako prvá pomoc pre rodičov. Máme ich odskúšané v kaviarni, pri stretnutiach, pri nákupe, na návšteve, ale aj doma na pohovke, či na koberci 🙂
Je to neuveriteľná pomôcka, na ukľudnenie dieťatka, ktorá je zároveň hračkou, učiteľom a terapeutom v jednom.
Viete že si také tričko môžete vyrobiť aj sami?
Veľa ľudí sa ma pýtalo, odkiaľ ho mám, že by chceli také tiež. Kamarátka mi volala, že ho nikde nevie zohnať.
A tak mi napadlo, podeliť sa o moje nápady a skúsenosti.
Spísala som pre Vás návod (e-book už čoskoro), kde Vás to všetko naučím.
Keďže Amálka je už slečna a s tričkom pre dospelých sa nehrá, vymysleli sme aj interaktívne tričko pre deti. Inšpiráciou bola jej krásna kresbička Psíkulienky.
Kompletný návod na výrobu IA trička pre deti s témou planéty MARS nájdete tu(už čoskoro). Inšpiráciou pre vznik trička bol robot PERSEVERANCE, ktorý pristál na červenej planéte 18.februára 2021. Prečo práve táto udalosť dostala svoj obrázok sa dočítate na mojom blogu.
